Späť do minulosti: Anthony Kiedis o albume Stadium Arcadium 1. časť

Prečo ste nakoniec nevydali tri samostatné albumy, ako ste pôvodne plánovali ?
Bol to super nápad, trojka je naše šťastné číslo, ale nefungovalo by to. Ak by sme tie albumy vydávali v polročnom intervale, posledná by bola za rok a pol, čo je proste hlúpe. Hudba má vyjsť teraz, čerstvá, nie je možné ju tak dlho skladovať a schovávať. Bolo by to moc drsné a na viac za rok a pol budeme skladať nové veci, už budeme mať nový materiál na ďalší album. No a preto sme chceli tie skladby vydať čo najskôr, zavrhli sme trojalbum a rozhodli sa vydať o to nadupanejší dvojalbum.

A nie je dôvod aj to, že trojalbum by bol drahší a veľa fanúšikov by naň jednoducho nemalo ?
Toto je výhodnejšie, za určitú čiastku dostanete hneď 25 skladieb. Ale my sme takto neuvažovali, nesnažíme sa z ľudí vedome tahať peniaze. A vlastne sa týmto ani nezaoberáme. Proste robíme to, čo si myslíme, že je najlepšie pre našu hudbu.

Aj tak dve cd hudby sú dosť. Nebojíte sa reakcie, ktoré na dvojalbum prídu ?
Dalo by sa povedať, že ten album je trochu hop alebo trop (smeje sa). Vydanie dvojalbumu je pre kapelu vždy ťažká skúška. Je to “buď alebo”, buď ťa to totálne potopí, alebo naopak posunie ďalej. Pre kritikov je totiž strašne jednoduché dvojalbum totálne trafiť. Stačí, ak majú pocit, že je tam niečo na viac, ak si myslia, že kapela nemala čo povedať. Ale my sme na ten album hrdý a sme s ním spokojný. Každá pesnička má na ňom podstatu. V každej je určitá nálada a duša, kvôli ktorej stojí za to si ju vypočuť.

Nijak zásadne, ale predsa cítim na Stadium Arcadium návrat k vášmu funkrockovému zvuku z konca osemdesiatych rokov. Je to tak ?
Určite, ale tento štýl sme nikdy úplne neopustili. Je to nitka, ktorá sa s nami ťahá od začiatku a spája všetky naše albumy. Funku sme sa nikdy nevzdali, nikdy sme sa k nemu neotočili chrbtom. Veľa ľudí sa nás pýtalo: “Prečo ste zanevreli na funk?” ale my sme na neho predsa nezanevreli! Možno bol viac trošku skrytý, menej nápadný, ale vždy keď hráme, keď už jammujeme alebo improvizujeme, je v tom vždy funk. Ono je nám ale vlastne úplne jedno, či tomu niekto hovorí funk, alebo nie, hlavné je, aby jadro každej skladby bolo dobré. Myslím, že na albumu je niekoľko dobre vydarených funkových kúskov. Napríklad skladba Warlocks, v ktorej hrá na klávesy Billy Preston, alebo Charlie, ktorá začína krásnym poctivým funkovým groovom, a tiež Tell Me Baby, čo je taký klasický funk z “redhotových” začiatkov. Ale najdôležitejšie je, že v tych groovoch sú pesničky, príbehy, emócie… Funk tam nedávame kvôli tomu, že je to funk, ale vždy kvôli tej pesničke.

Prvý singel sa volá Dani California, o čom je ? Pojednáva o tej rovnakej postave ako skladby Californication a By The Way ?
Presne tak, ale je to náhoda. Vôbec som to neplánoval dopredu, proste sato v priebehu písania vyvinulo samovoľne. Pracovný názov tejto skladby bol Wu-Tang, pretože táto partia Johna pri skladaní inšpirovala. No a keď som po prvý krát tú hudbu počul, hovoril som si, že by sa k nej dal napísať nejaký príbeh so začiatkom, dejom a koncom, čo je pravý opak ostatných 24 vecí na albume. Tie sú omnoho viac abstraktné a len sa v nich naznačuje, v žiadnej vlastne nie je dokončenie príbehu, žiadna výrazná pointa. Takže som teda začal písať príbeh o nejakej holke a keď som bol v polovici, uvedomil som si že to je to dievča, o ktorej je aj By The Way, že je to vlastne ďalšia časť jej života. No a zase o niečo neskôr ma trklo, že rovnaká osoba bola i v skladbe Californication, v ktorej sa spievalo o násť ročnej snúbenici, ktorá čaká dieťa…

A čo teraz to dievča robí ? Dospelo ?
No, to si musíš poriadne vypočuť tú pesničku. Ešte sa nepreniesla cez všetky problémy, ale rozhodne sa niekam posunula.

Ako do nejakého lepšieho prostredia ?
Nakoniec zomrie. Takže sa sám rozhodni, či to bolo lepšie prostredie, alebo nie.

Predsa ste k tejto pesničke natočili celkom vtipný klip…
To áno, bolo to síce trošku hektické, ale skvelé. Točili sme 13 hodín denne, ale mali sme veľké šťastie, všetko nám vychádzalo. Tony Kaye, ktorý ten klip režíroval, je výnimočný a proste skvelý umelec. Bola radosť s ním spolupracovať. Ak sa chystáte natočiť klip, chcete ho mať sakra dobrý, chcete aby bol výnimočný, zaujímavý, neprekonateľný a odlišný od všetkých ostatných. A to nie je jednoduché, pretože sa z toho stal žáner, v ktorom sa pohybuje niekoľko režisérov, ktorý to svojím spôsobom riadia, ale ich štýl je trochu okukaný. Púšťal som si niekoľko klipov asi 20 rôznych režisérov a všetky mi pripadali rovnaké, ani jeden nebol šokujúci, zaujímavý alebo zmyslu plný. V pohode by ich všetky mohol mať na svedomí len jeden režisér. A potom nám Rick Rubin doporučil Tonyho Kayne, ktorý je režisér filmu Kult hákového kríža a mnoho ďalších skvelých krátkych filmov a tiež reklám. Keď som si pustil nejaké jeho veci, hneď som vedel, že náš klip proste musí natočiť práve on, pretože má rovnakú víziu ako my.

Okamžite som začal premýšľať, ako sa s ním spojíme. Takže Rick si Tonyho Kayne pozval do štúdia a pustil mu “Dani California”, aby zistil, či by ho prípadná spolupráca vôbec zaujímala. Tony počúval a keď sa ho Rick spýtal, čo teda on na to, povedal “Áno, mám to”. A keď na neho Rick nechápavo pozeral, čo tím ako myslel, Tony mu vysvetlil, že má nápad na klip, takže ho teda natočí. Proste, keď tu pesničku počúval, vybavilo sa mu, ako by ten klip mal vypadať, a tak celý návrh Rickovi popísal, ten mi hneď zavolal a celý príbeh porozprával. Ja som z toho bol nadšený a vedel som, že to je presne ono a že už nemusíme strácať ďalší čas s vymýšľaním, čo a s kým budeme točiť, pretože toto bolo predsa ideálne. Niektorí ľudia nás strašili, že spolupráca s Tonym je zložitá, že má zlú reputáciu, pretože si do ničoho nenechá rozprávať, a ja neviem čo všetko, ale pri natáčaní bol naozaj skvelý a je to rozhodne najlepšia skúsenosť, akú s režisérom máme. Mali sme naozaj šťastie.