Ľutujem, že ešte neprišli Red Hot Chilli Peppers

Organizovať festival 23 rokov môže niekoho úplne vyčerpať. KÁROLY GERENDAY, šéf festivalu Sziget, to cíti inak – vždy sa nabije novou energiou. Najťažšiu prácu mal tento rok s americkou kapelou Kings of Leon. Do Európy prišla len na jeho festival.

Ste v spojení s manažérmi mnohých hviezd. S ktorými to bolo ťažké?

„Vždy si hovoríme, že s tými, čo na festival už prišli, nemáme veľa starostí. Ťažšie sa nám logicky komunikuje s tými, čo prísť nechcú.“

Bolo niečo výnimočné, čo ste museli tento rok riešiť?

„Náročné bolo dohodnúť sa s Kings of Leon, do Európy prídu len na tento koncert. To sa stáva málokedy.“

Festival Sziget existuje už vyše dvadsať rokov. Čím vás trápi najdlhšie?

„Ľutujem, že sa nám stále nepodarilo zohnať kapely ako Linkin Park, Metallica či Red Hot Chilli Peppers. Pozývame ich každý rok.“

V čom je problém?

„Dôvodom je asi logistika. Festival sa deje v konkrétnom čase a nemusí vyhovovať manažmentu kapiel. Linkin Park napríklad začínajú európske turné až o týždeň po Szigete a nepresvedčili sme ich, nech prídu skôr, išlo pritom o medzeru štyroch dní.“

Robíte najväčší festival v strednej Európe. Od koho si pýtate rady, ako ho zlepšiť?

„Veľa spätnej väzby získavame od návštevníkov, ale chodíme sa inšpirovať aj na festivaly do zahraničia.“

Ktoré navštevujete?

„V posledných rokoch som cestoval na Tommorrowland do Belgicka, na jazzový festival v španielskom San Sebastian, aj k vám, na Pohodu.“

Bolo niečo konkrétne, čo sa vám páčilo a chceli ste to priniesť do Budapešti?

„Často ide o maličkosti, napríklad spôsob, akým sa vymieňajú lístky pri vstupe za náramky, alebo ako vyzerajú šatne pre umelcov. Chceme držať krok s konkurenciou, veď publikum si vyberá.“

Čo by ste teda zmenili? S čím na Szigete ešte nie ste úplne spokojný?

„Snažíme sa jednotlivé časti programu s rovnakým zameraním zozbierať a zjednotiť v rámci pódií – nech návštevníka ešte lepšie usmerníme a nech sa vie na ostrove čo najľahšie orientovať. Každý rok napríklad zdokonaľujeme nočné osvetlenie.“

Obrovský počet návštevníkov prichádza z Holandska a Francúzska, prečo práve z týchto krajín?

„Našťastie k nám chodí veľa návštevníkov už zo všetkých kútov sveta – veď 90 percent lístkov predáme v zahraničí, dokonca niekoľko tisíc aj v Austrálii. Zrejme však najviac v krajinách, kde sú zvyknutí na multikulturálne prostredie – Sziget je totiž oproti iným festivalom oveľa farebnejší programom aj kvalitou služieb. Okrem toho vo Francúzsku aj v Holandsku máme mimoriadne šikovných promotérov.“

Raz ste sa s festivalom chceli odsťahovať, podarilo sa vám vyriešiť spory s vedením mesta Budapešť?

„V skutočnosti sme sa nikdy nechceli odsťahovať, vzťah s mestom sme odvtedy vyriešili. Alternatívu by sme ťažko hľadali, pretože festival sme od začiatku vytvorili pre tento ostrov – preto ho aj tak voláme. Vedeli by sme, samozrejme, podujatie s týmto názvom organizovať aj inde, ale už by nebolo rovnaké. Dúfame, že nás k tomu žiadne okolnosti nedonútia, keby však predsa, tak sa skúsime presťahovať.“

Niektorí návštevníci považujú festival za drahý.

„To vám kto povedal? My skôr počúvame, že je lacný. Na iných festivaloch totiž za pivo zaplatíte aj šesť eur. Naše ceny sú veľmi podobné ako na diskotékach alebo v baroch hlavného mesta.“

Cítite zodpovednosť za každého návštevníka?

„Samozrejme, zaručujeme bezpečnosť každému z nich. No ak vojdú do zakázaného priestoru alebo vylezú na konštrukciu, vieme tomu predísť jedine ohradami.“

Koľko ľudí je dnes vlastne súčasťou vášho tímu?

„Počas celého roka naša firma zamestnáva šesťdesiat ľudí. Sezónne sa k nám potom pridáva ďalších 150. O stavbu a demontáž areálu sa starajú desiatky tisíc robotníkov.“

Je finančne výhodné organizovať takýto festival?

„Niektoré ročníky sme v zisku, iné v strate, čoraz častejšie však uspejeme. Nevieme to úplne predvídať, závisí od toho, koľko míňame a koľkí festival navštívia.“

Nakoľko váš zisk ovplyvní počet predaných lístkov?

„Závisí od toho asi osemdesiat percent našich príjmov.“

Boli ste už niekedy z toho celého unavený?

„Iste, stáva sa to. Vtedy si len potrebujem oddýchnuť a opäť ma to nabije energiou. Organizovať festival je vlastne mimoriadne vďačné povolanie – každý rok vidím, koľkých svojou prácou poteším. Keď sa otvárajú brány festivalu, vždy som plný očakávaní. Na konci si potom zas vydýchnem, že sme ten tlak opäť zvládli.“