Chad a John o Stadium Arcadium (2006)

Článok je z časopisu Rock&Pop, z roku 2006.

Chad Smith: „Poslucháč nás vždy pozná“
 
To nebola vec rozhodovania. Nikdy neplánujeme, akým smerom sa bude naša hudba uberať. o tom rozhodujú chvíle, nálady, klíma visí vo vzduchu. Na našich posledných dvoch albumoch – okrem toho, že tu bola funková pasáž – sme viac tlačili do popredia melódií v našom štýle. Harmónia spievaná Johnom, melódie Anthonyho a časť inštrumentálnych častí – to všetko dávalo celok. Naviac sme skladby veľmi farebne aranžovali. Nepoužívali sme predošlé postupy – chceli sme sa proste zmeniť, experimentovať. Tentokrát môžeme demonštrovať všetky štýly, ktoré máme radi, keď už máme 28 skladieb. Čo sa týka toho funku, samozrejme je v našom podaní primitívny, hrubý a neotesaný… Ale na druhú stranu tieto elementy sa napájajú s melódiami. Napríklad v piesni Tell Me Baby počuješ vyťaženú basu, funkujúcu gitaru a v refréne exploduje nádherná melódia. Myslím, že práve tento postup je novinkou.

Tvoji kolegovia sa pred nahrávaním vyjadrovali, že nové album bude primitívne funkové. A je.

Nový album je najrockovejším albumom Red Hot Chili Peppers. Je poznať, že vás baví hrať skladby, ktoré znejú ako klasický hard rock, napríklad Readymade.
(nadšene) Áno! Ten refrén, kde hrajú rovnaký efekt ako v časoch Righteous a The Wicked z Blood Sugar Sex Magik. Nepoužil som to od tej doby. A naviac gitarový riff ako od Mountain. John naviazal na odkaz Mountain, pretože sa kamarátil s Johnnym Ramonom, ktorý si veľmi vážil štýlu gitarovej hry Lesieho Westa. Keď John premýšlal, aké gitarové časti použiť, uvažoval, čo by urobilo radosť Johnymmu, a siahol po Missisippi Queen, Cowbell a podobných veciach.
Ja moc rád hrám takú hudbu. Baví ma, že môžem hrať jednoduchým hypnotickým rytmom a ešte sa k tomu vyjadriť.

V porovnaní s pestre aranžujúcimi skladbami z predchádzajúcich albumov znie veľmi nových piesní veľmi surovo, napríklad She“s Only 18.
Tá pieseň pripomína Funkadelic. Keď vymýšľame nejakú skladbu, tak aby sme ju nezabudli, pre istotu si napíšeme na tabuľu pracovný názov. Obvykle to robíme vo štýle: Clash-funk. Talking Heads. Neu. Wu-Tang. Alebo Funkadelic. Pokiaľ ide o refrén, John písal svoje odkazy inšpirovaný ťažkou sabbathovskou atmosférou. Chcel vytvoriť dojem, že sa tempo skladby uvolňuje, bez toho či to tak skutočne je.
A tak to samozrejme dostalo dosť surovú atmosféru. Na druhú stranu sú však na albume prepracované skladby s orchestrom a tiež piesne s aranžmá, ktoré sme používali na dvoch predchádzajúcich albumoch. Je to pestrý album a predsa všetko znie ako Red Hot Chili Peppers… Som fakt hrdý na to, že sa nám podarilo vytvoriť vlastný zvuk, a nie je dôležité, či znie surovo, hard rockovo alebo veľmi melodicky. Poslucháč nás vždy pozná.

Po 15. rokoch ste sa vrátili do domu v Laurel Canyon. Príjemné deja vu?
Pôvodne sme chceli znova, tak ako dve predošlé albumy, nahrávať zase v štúdiu Cello, v mieste s bohahtou tradíciou. Bohužiaľll ho zavreli mesiac pred začiatkom plánovaného nahrávania. Rick Rubin (producent albumu), tak navrhol: „Vráťme sa hore do baráku, Má dobrú polohu, ďaleko od všetkého“. Ale že to bolo deja vu? Vieš, ubehlo 15. rokov, čo sme tam prvý krát nahrávali, a boli sme prvou kapelou, ktorá tu nahrávala album. Neskôr tu nahrávali napríklad Slipknot, Marilyn Manson, System Of A Down, The Mars Volta… Teraz je to ako stretnutie s bývalou holkou, ktorá medzitým spala s inými chlapmi a je trochu „opotrebovaná“. Je fajn ju vidieť, ale nie je to ako vtedy. A predovšetkým sme dnes už iní a hráme trochu inú hudbu. Ale každopádne je to skvelé miesto pre nahrávanie, skvelý zvuk. Práve tu sme nahrávali Blood Sugar Sex Magik. Hmm… v istom zmysle na nás teda atmosféra Blood Sugar… zase dosadla. Pravidelne sme tu skúšali pred koncertmi a uvedomili sme si, že je to skvelé miesto, kde sú zaujímavé vibrácie, a že by nebolo od veci sa sem vrátiť. Má to tu na starosti šialená dvojka: Bill i Shylo. Oba jazdia na harley, a tak to tu zariadili v duchu kalifornského rocku sedemdesiatych, Jackson Browne, Eagles… Sála sa volá Lowell George“s Little Feat. Tieto miesta dýchajú pospolitosťou a sú vybavené starými sedadlami a stoličkami.

Keď ste nahrávali naposledy, tak tam niektorý členovia kapely po celú dobu bývali.
Tentokrát tu občas niekto prespal, ale ja nie. Behom prvého týždňa nahrávania sa mi narodil syn Cole. Musel som byť doma so ženou a deťmi. V noci som vstával a menil plienky. Niekoľko krát sa mi stalo, že som bol vyčerpaný z nahrávania, ktoré vyžadovalo veľkú koncentráciu a pohlcovalo veľa energie. To som potom hovoril žene: „Nancy dovoľ, aby som sa vyspal v izbe pre hostí“(smiech). Žena ma veľmi povzbudzovala a podporovala. Bola to mimoriadna doba. Narodil sa nový človek, vznikali nové skladby…

John mi pred 4 rokmi hovoril, že si prechádzal „večierkovým“ a veľmi alkoholickým obdobím. Teraz sa to asi zmenilo…
Samozrejme. S tím som skoncoval. Je to už za mnou. Najskôr som vtedy nebol moc v pohode. Teraz je všetko inak… Som šťastný človek. Mám skvelú ženu, nádherné dieťa. Som omnoho viac zodpovedný, a naviac živím rodinu. Nemôžem dávať potomstvu zlý príklad. Chcem byť pozitívnym vzorom pre môjho syna. A naviac nie je možné zabávať sa do noci, keď vstávaš každý deň o ôsmej ráno. Na turné je to samozrejme lákavé. Každý deň meníš miesto a ľudia okolo teba ťa nútia do toho „zabávajúceho“ chovania. Si s nimi len jeden večer, a tak chceš ukázať, že sa vieš dobre baviť…

Ako dlho vznikal materiál na Stadium Arcadium?
Začali sme nahrávať na jeseň 2004. Skladali sme cez dva mesiace s niekoľkými prestávkami, kedy sme sporadicky koncertovali. Dávali sme materiál dokopy nejak dlhšie ako obvykle, ale išlo nám to tak dobre a boli sme natoľko kreatívni, že sme neprestávali. Niekoľko krát sme si mysleli, že už je hotovo, že už máme dostatok kvalitných skladieb. Hovorili sme si, ešte pár doladení a je to. Ale miesto toho z nás stále padali nápady, z ktorých sa rodili nové a nové skladby.

Sú na albume nejaké skladby z Greatest Hits teda nové pesničky, ktoré sa tam objavili?
V dobe, keď sme pripravovali Greatest Hits, vzniklo 16 kvalitných skladieb. Z nich sme vybrali dve a dali ich na Greatest Hits, niečo skončilo na singloch. Piesňe Leverage Of Space a Rolling Sly Stone sme použili na koncertnom albume. Popravde povedané, všetky tie veci by sa mohli nachádzať na zatiaľ hypotetickom „stratenom“ albume. Premýšlali sme vtedy tiež nad tým, či nedopísať 10 nových a mali by sme celé album. Potom sme ale uznali, že to nie je náš štýl, takto sme nikdy nepostupovali. Predovšetkým na tom veľmi záležalo Johnovi, ktorý tvrdí, že teraz hrá na gitaru zcela inak ako pred rokom. A tak teda vzniklo 28 skladieb. Obrovské množstvo hudby.

Nastáva otázka, čo budete robiť s piesňami, ktoré sa na dvojalbum nedostanú?
Nemyslím, že by sme ich vydali zvlášť na nejakom „zostatkovom“ albume. Skôr sa dostanú na B strany singlov, dáme ich k dispozícií k stiahnutiu na iTunes. Chceme, aby sa všetky v nejakej forme dostali medzi fanúšikov.

Mali ste plány na vydanie albumu raritných skladieb Red Hot Chili Peppers, že?
To album nahráme.

Kedy? Po vydaní nového albumu?
To neviem (záhadne sa usmieva).

Bas gitarista Flea naposledy povedal, že nahrávanie By The Way bolo pre neho nepríjemnou skúsenosťou. To je docela šok…
Neviem, čo mal na mysli. Ja som bol v pohode. Je možné, že šlo o napätie medzi ním a Johnom. Pri nahrávaní By The Way mal John prevahu, čo sa skladieb a nápadov týka. Ale to je len môj názor. Tentokrát sme všetko robili spoločne. Každý mal mnoho výborných nápadov a zvíťazil ten, ktorý najlepšie poslúžil pesničke.

Môžeš mi povedať, čo si myslíš o knižnej autobiografií Anthonyho? Je z nej zistiť, že sa koncom roku 2000 vrátil k ťažkým drogám. Vedeli ste o tom, alebo sa mu to podarilo skrývať?
Bohužiaľ je to pravda, i keď musím povedať, že to na ňom nebolo vidieť. Anthony nie je z tých, ktorí berú drogy v nejakej partií, a ešte sa tím chvália. Mal také temné obdobie. Na dlhší čas zmizol a my sme si hovorili: „uff, nerobí sa niečo?“ Tú knihu som ale nečítal, takže nemôžem porovnať to, čo tam hovorí, s tím, čo sa vtedy dialo. Je možné, že si ju niekedy prečítam, ale teraz ma to moc nezaujíma. Myslím, že Anthony má právo vyliať si svoju dušu, to je jeho vec. V túto chvíľu však môžem ubezpečiť, že všetko v kapele je v poriadku a nikto drogy neberie. Všetci sme šťastní, zdraví, nahrali sme skvelý album a ja som z toho v eufórií.

Na DVD s najväčšími hitmi je taktiež dokument o kapele. Red Hot Chili Peppers tam cvičí jógu pred koncertmi. Teda okrem teba. Ty piješ pivo. Necítil si sa trochu odstrčený?
Máš pravdu, občas sa tak cítim. Ale zbytok kapely k sebe pasuje. Hrám s nimi 18 rokov a myslím, že v našej kapele je potrebný druh rovnováhy, ktorý kapelu ženie dopredu. A tiež ktorý dovoľuje spoločne hrať, cestovať, skladať piesne a nahrávať. Keby každý z nás bol rovnaký, prestalo by to fungovať. Myslím, že bubeník musí byť takou chrbticou kapely. Vyrovnaný, zodpovedný, aby sa naňho mohli ostatní spoľahnúť.

Prví singel Dani California je podľa Anthonyho pesnička o „kultúrnej smrti západného pobrežia USA“. Si za?
Nie, to nie je o konkrétnom mieste, to sa týka celého sveta. Miesta sa menia pod vplyvom udalostí. Dobrých i zlých. Anthony spieva veľa o Kalifornií, pretože tu žije. V textoch je veľmi otvorený a priamočiary, čo sa lásky i vzťahov týka. Ja ale jeho myšlienkové pochody neanalyzujem. A najskôr ani on sám.

To mi moc nepomôže pochopiť názov albumu.
To nie. Od času Blood Sugar Sex Magik sa názvy albumov odvodzujú od názvov skladieb. Stadium Arcadium sú len dobre znejúce slová, ktoré nemajú hlbší význam. Môžeš si myslieť, že sme tím chceli vyjadriť vesmírny nadpozemský pocit.

John Frusciante: „Moje pocity lietajú“

Dáš si niečo?

Nie ďakujem. Chcel by som pogratulovať k novému albumu, snáď najgitarovejšiemu v histórií Red Hot Chili Peppers…
Áno., gitary dominujú. Keď som prišiel do kapely, mal som veľkú chuť postrčiť Red Hot Chili Peppers viac ku gitarovému výrazu, pretože skladby, ktoré robili skôr, boli veľmi postavené na base. A ja som chcel, aby gitara hrala hlavnú úlohu. Skúšal som to už na albume Mother“s Milk, ale nedostal som dosť priestoru a na druhej strane som vlastne ani moc nevedel, ako to urobiť. A tak môj štýl hrania nadväzoval na minimalistický štýl Hillela (Slovaka, pôvodného gitaristu kapely). Teda na Blood Sugar Sex Magik som sa začal prejavovať viac a vytvárať si vlastný spôsob hrania. Vtedy som si uvedomil, že ten minimalizmus mi vlastne pomáha vyjadriť to, čo som mal v duši. Tento prístup sa vtedy osvedčil a neskôr som ho rozvinul na Californication a By The Way.
Vymyslel som metódu, ktorá spočívala v tom, že som hral menej, než mi umožňovali vlastné technické schopnosti. Šlo o to, že keď som mohol urobiť desať krokov, urobil som radšej len dva. Inšpirovali ma k tomu gitaristi, ktorý na tom neboli tak dobre ako ja. Bolo to zaujimavé, pretože v tú chvíľu nebola technika hrania vôbec dôležitá. Pri písaní skladieb pre By The Way som napríklad nehral sóla. Zaujímala ma len rytmika gitary a hľadanie zaujímavých akordov. Na novom albume som ale sóla znovu akoby objavil a doslova som si ich hranie užíval. Pristupujem k sólam ako k umeniu, ktoré je v dnešnej dobe nedocenené. Mladí muzikanti si proste v určitú dobu povedali, že to nie je cool, a tak moc gitarových sól na albumoch dnešných rockových kapiel nenájdeš.
Problém bol totiž v tom, že v rokoch osemdesiatych sa väčšina gitarových rockových kapiel zamerala na rýchlosť a začalo sa s gitarou experimentovať. To ale neznmená, že by sme mali na gitarové sóla zabudnúť. Je možné ich zamerať iným smerom. Niektorí gitaristi, napríklad Tom Morello, neuveriteľným spôsobom pracujú s efektmi. A pokiaľ ide o mňa, snažím sa inšpirovať vždy kontextom a náladou tej ktorej skladby. Ako som sa to naučil, keď som študoval hudbu The Beatles alebo The Move. Ich skladby mali štruktúru,ktorá vytvárala pekné harmónie. Dnes je pre mňa vychádzajúcim bodom blues. Chcem nájsť doposiaľ nevyužívané rytmy a vytvoriť nový zvuk a zároveň sa snažiť kreatívne využívať rôzne štúdiové zariadenia. Preháňam gitaru atď.

To je zvláštne, pretože zvuk gitary na Stadium Arcadium mi pripadá veľmi surový a „prírodný“.
Ale to je práve to, o čom rozprávam. Tvorivé využitie možností nahrávacieho štúdia. Keď treba používam syntezátor, využívam filter, ktorý akoby púšťa a vypúšťa vzduch. Najprv vytvorím dojem, že gitara len potichu bzučí ako komár a potom uvoľním ten šialený sound. Syntezátor mi slúži skôr k experimentom, nevyužívam tie prvotné funkcie, ako je modulovanie zvuku. Pre nás bolo najdôležitejšie zachytiť rockovú tvár kapely, energiu živého hrania. Zosilňovače boli nastavené na rovnakú hladinu ako bicie. Vďaka tomu sme získali zvuk, aký mali kapely zo šesťdesiatych rokov. V 70. rokoch sa zmenila technológia nahrávania a miešania nahrávok a „klíma“ šesťdesiatok z nahrávok zmizla. Snažíme sa ho oživiť. Preto je sound miestami taký archaický, až to vyvoláva pocit, že sa celý zvuk rozsype. Ale páči sa mi toto balancovanie. Nové album je pre mňa dôležité, pretože už nehrám bezpečne, chápeš? Rezignoval som na doby, kedy som dodržoval pravidlá.

Na druhej strane ste sa tiež veľmi vrátili k funku. Anthony tvrdí, že je to návrat ku koreňom vašich ranných albumov. Ja ale tu cítim skôr vplyv Blood Sugar…
Úprimne povedané, naše staré albumy vôbec nepočúvam. Chcel som skombinovať všetko, čo mali na mysli tiež ostatní členovia kapely. Hovoril som si, že teraz je ta správna chvíľa, demonštrovať všetky vplyvy, ktoré máme radi. Tá kopa štýlov. Cítil som sa súčasťou kapely, ktorú kapela hrala vo svojich začiatkoch, teda i v dobách, keď som ani nebol členom kapely. To mám v sebe uložené a občas to uvoľňujem na skúškach. Inokedy zas zo mňa vypadne nápad v duchu Blood Sugar… Zaujímali nás vždycky rôzne štýly hudby, ale na predchádzajúcich albumoch akoby len stáli vedľa seba. Som hrdý na to, že teraz sa nám ich podarilo skombinovať. Zober napríklad skladbu Tell Me Baby. Linka bas gitary je veľmi funková a pripomína štýl, ktorým Flea hral na prvých albumoch. K tomu sa ale pridáva gitara s kombináciou akordov, ktoré som ešte nikdy nehral. A to všetko spolu. Akordy gitary zmiešané s pulzujúcou funkovou basou. Na albume nenájdeš rýdze balady alebo funky. Všetko je zmiešané a funguje spoločne. Tie zmeny sú iného druhu. Chcel som, aby sa menil zvuk, rytmus, klíma. Aby bol poslucháč prekvapený z nečakaných dohrávok, a tak že by nebolo jasné, čo sa stane budúcu chvíľu.

Ako sa ti nahrávalo na mieste, ktoré tak dobre poznáte zo skorších časov?
Teraz už to tu má úplne inú atmosféru, už mi to moc nepripomína dávnejšie doby. Myslel som si, že keď vstúpim dovnútra, budem cítiť atmosféru Blood Sugar…, model 2006. Ale to sa nestalo. Miesto toho na mňa dýchla pohodová a prítulná atmosféra…

Zostával si tam po nahrávaní zase cez noc?
Nie. Bývam dosť blízko. O ulicu, vieš, dve minúty od miesta nahrávania. Rozdiel je tiež v tom, že v mojom dome je kľud a vo vile Blood Sugar… bez prestávky pulzuje ruch ulice Laurel Canyon. Nechápem, ako som tam mohol niekedy spať. Raz som to teraz skúsil a v sedem ráno ma zobudil hluk, ktorý sa nedal zniesť. Občas tu cez noc zostával Flea. Bol tu cez týždeň a na víkend sa vracal domov. Ja som svoje časti nahrával často až do piatej do rána, čo mi robilo radosť. Vôbec, sme nahrávali omnoho dlhšie ako pri Blood Sugar… Vtedy som sa moc nepredieral. Nahral som rytmické linky gitary, már sólo a hotovo. Teraz som sa do nahrávania omnoho viac ponoril. Na albumu je veľa gitarových vrstiev, veľa efektov, bohatá aranžmá a tiež veľa mojich sprevádzajúcich vokálov. Strávil som tiež veľa príjemných chvíľ so štúdiovými technikami, až do neskorého rána. Pripravoval som im večeru, hostil ich najlepším francúzskym vínom. Skvelo sme sa bavili. Bolo to omnoho príjemnejšie nahrávanie než v prípade Blood Sugar…

Spomínal si neskoré návraty domov. Stále nemáš vodičák?
Nemám.

Ako sa teda presúvaš po meste?
Jazdím autobusom (John to povedal tak vážne, že som sa nechal nachytať). Nie, robím si srandu (smiech). Nemám síce vodičák, ale mám auto s vodičom, ktorý ma zavezie vždy tam, kde potrebujem. Vodič sa naviac stará o kopu ďalších vecí. Nakupujete a tak. Som strašne zamestnaný. Keď sa nahráva album, trávim v štúdiu 12 až 14 hodín denne. Potom nasleduje promo k albumu, turné… Nejde mať normálny život a starať sa o všetky bežné veci. Je mi smutno za dobu, keď som na seba mal viac času.

Mnoho práce si predviedol tiež pri produkcii a miešaní. U predchádzajúceho albumu z toho Flea nebol príliš nadšený, teraz mu to nevadilo?
Je to bez problémov. Keď sme nahrávali By The Way, mal som úplne presnú predstavu, čoho chcem docieliť, a skvelo sme si s Rickom Rubinom rozumeli. Do tej doby sa o mixovanie nikto z členov nezaujímal. V momente, keď som sa do toho ponoril, Flea znervóznel a začal sa o to tiež zaujímať. Nebolo to ale tak, že by som chcel nad všetkým prevziať kontrolu. Šéfom cez tieto veci je Rick Rubin. Úprimne povedané, mal som vtedy určité obavy o výsledok. Teraz si strážim svoje veci. Harmónia, dohrávky, zvuk gitary… a Rick dáva všetko dokopy. Flea, Anthony a Chad dostanú CD s mixom a môžu vzniesť pripomienky.

Vznášajú ich mnoho?
Ale nie, sú to len väčšinou drobnosti. Mal som pocit, že pokiaľ budem do toho nonstop rozprávať, budeme sa len dokola dohadovať. Zo skúseností viem, že ako náhle je v kapele moc veľká demokracia, k ničomu to nevedie. Tento krát ale nedošlo k žiadnym sporom. Ideálna metóda práce je nasledujúca: Rick má pod kontrolu celok, ja svoje časti, a ak Flea vymyslí, že budeme mať detský spor, má to potom pod kontrolou až do výsledku. Ostatní si len občas vypočujú, čo je hotové. Oni dodržujú ideu rovnosti a demokracie. Ja to mám inak, ale oceňujem ich. Hranie v RHCP pre mňa znamená podstupovanie neustálych lekcií demokracie, než urobím akékoľvek rozhodnutie. Čo je tak trochu proti mojej srsti. Ak by som mal svoju kapelu, diskutoval by som, čo a ako sa má robiť. Čo by ale mohlo spôsobiť, že by hudba potom nebola tak otvorená. A moje emócie môžu vyletieť do oblakov, kde by som sa nikdy nedostal, ak by som v kapele diskutoval.

Viem, že máš rád temnotu Anthonyho textov. V akých skladbách na Stadium Arcadium je to v tomto ohľade najotvorenejšie?
Keď hovorím temný, myslím tým taký ten romantický asekt. Mám rád, keď ma melódia, ktorá spieva, rozosmutní. Príkladom je Hard To Concentrate, Slow Cheetah alebo Hey. Anthony je v nich fakt skvelý, vie smutné emócie preniesť na ostatných.

Môžeš mi prezradiť, aký je výklad názvu albumu?
Nie je to nič konkrétneho, len hra slov z textu skladby. Keď som názov počul po prvý krát, cítil som, že je výnimočný. Keď sme si ujasňovali, ako sa bude album volať, nebolo čo riešiť. Každý z nás vedel, že to pasuje výborne. Väčšinou máme mnoho pracovných názvov, nad ktorými týždne diskutujeme, ale tento krát všetci v kapele, managment a ostatní boli hneď za. Skvelý názov. Ak máš dobrý pocit, už nemusíš dlho premýšľať a skúmať, čo to vlastne znamená. Myslím, že slová obmedzujú myslenie. Čím viac vymyslíme takých, ktoré nie sú vo slovníku, tím úprimnejšie možno budú pôsobiť.

Dani California je pravdepodobne posledná skladba trilógie Californication a By The Way. Plánovali ste to tak od začiatku, alebo je to náhoda?
George Clinton a Frank Zappa uplatňovali koncept kontinuity. Určitou frázou zo skladby dokázali použiť vo svojej tvorbe o 5 alebo 10 rokov neskôr. A tak sa často stávalo, že napríklad fragment z roku 1979 sa odvolával na určitý príbeh z roku 1969. Keď dávaš dokopy album, môžeš si takto pohrávať s časom. Je to niečo podobného ako moje experimenty s gitarou a elektronikou.

Povedz mi úprimne: keď si sa vrátil v roku 1999 znova do kapely, cítil si, že spolu zostanete v takejto zostave tak dlho?
Vtedy som bol šťastný, že môžem robiť to, čo chcem. Skúsenosť z doby, keď som bol mimo, ma naučila vážiť si druhú šancu. V momente, keď som skončil s drogami, cítil som, že mi zostáva len pár mesiacov v hudobnej sfére, mal som pocit, že tu už pre mňa nie je miesto a že tu nieje nič na práci. Skúšal som začať nový život. Ale hovoril som si, predsa si sa nedostal zo závislosti len pre to, aby si prežil ďalší rok. O dvanásť mesiacov neskôr som už nahrával Californication… Vieš, neočakával som od budúcnosti nič moc a žil som prítomnosťou. Mal som všetko, čo som chcel… Mohol som hrať na gitaru, skladať, nahrávať. Všetko sa mi splnilo, a tak som stratil motiváciu.

Myslím, že teraz je to ale inak. Od roku 2002 si urobil veľký pokrok. Omnoho lepšie vyzeráš, vyjadruješ sa inteligentne a vecne. Proste si úplne iný chlap.
Myslím, že som si potreboval trochu oddýchnuť. Bol by som býval maximálne šťastný, keby som mohol odísť na nejaké tiché miesto k oceánu, kde by som mohol meditovať 10 hodín denne. Venovať čas vlastnému duševnému rozvoju, Také sny mám i teraz. Život bez zbytočne veľkých emócií v tichu a kľude. Podobne som fantazíroval v roku 1997. Mám ale dojem, že si tie sny len tak skoro nesplním, a tak ma teší to, čo robím, a som vďačný za Red Hot Chili Peppers.

Selekcia materiálu na Stadium Arcadium vám musela asi lámať srdce. Nebudete niekedy lutovať skladieb, ktoré sa na album nedostali?
To sa stávalo vždy. Predovšetkým v období By The Way. Vtedy sa na B stranu singlov dostalo omnoho lepších skladieb, než boli tie na albume. To bola životná lekcia, aká patrí k životu. Myslím, že je dôležité robiť chyby pred očami fanúšikov, svojich blízkych atď., že je lepšie mať pocit, že album nebol úplne super, než byť spokojný s nahrávkou, ktorú máš v skrini a ktorú poznáš len ty a pár tvojich známych. Ide o to, že keď urobíš chybu pred miliónom fanúšikov, určite ju budeš chcieť napraviť. Najväčšou úlohou je nahrať album, na ktorom ukážeš maximum svojich schopností. Vždy, keď sa pomýlim, tak na tom hľadám to pozitívne. Beriem to ako lekciu.

Nakoniec sa ťa teda spýtam na lekciu, akou pre teba bola skladba Soul To Squeeze. Nikde som nenašiel odpoveď, prečo sa jedna z najkrásnejších skladieb od Red Hot Chili Peppers nedostala na album Blood Sugar Sex Magik.
Vtedy sme nenapísali podobné skladby – brali sme sa ako funkrocková kapela. Keď Anthony priniesol Under The Bridge, hovoril, že si myslí, že sa k nám tá pieseň moc nehodí. Je vraj to tak do auta. Nakoniec sme napísali niekoľko podobných skladieb a začali sa obávať, že album bude príliš mäkký. Under The Bridge, I Could Have Lied, Breaking The Girl… Štyri také skladby, to už bolo moc. Dnes je pre nás dôležité len to, či je skladba dobrá, bez ohľadu na štýl. Pokiaľ si pamätám, bol som silno proti umiestneniu tejto skladby na album. Zostatok sa mi prispôsobil a pesnička vyletela. Neskôr sa ukázalo, že podobné skladby majú veľký úspech. Under The Bridge bol najväčší hit v kariére kapely a pritom ho akceptovali i skalní fanúšikovia. A my sme sa zaň hanbili (smiech).