![Red Hot Chili Peppers [ sk | cz ]](https://www.redhotchilipeppers.sk/wp-content/uploads/2022/02/rhcpkompletlogo-1.png)
V najnovšom čísle časopisu Spark je článok o bubeníkovi Chadovi Smithovi. Prinášame Vám tento článok, môžete si ho prečítať.
Veľmi zriedka sa naskytne príležitosť k rozhovoru s umelcom z popredných priečok svetového rocku, ktorý nie je limitovaný časom, nad ktorým nestoja ľudia s gramofónmi a ktorý relaxuje v pohode domova… Odkiaľ to viem ? Najskôr som totiž Chadovi volal na mobil, ale hneď po spojení ma poprosil, aby som radšej zavolal na pevnú linku do jeho rezidencie v Malibu, kde sa mu vraj bude pohodlnejšie rozprávať. Poprednou témou nášho rozhovoru bol tentokrát album „Meet The Meatbats“ formácia Bombastic Meatbats, nič menej populárny bubeník ochotne rozprával aj o Red Hot Chili Peppers a podelil sa tiež o spomienky na začiatky svojej kariéry.
Hovoríš, že v Chickenfoot ide o atmosféru 70. rokov, v Red Hot Chili Peppers zase o hranie s Fleom… o čo teda kráča v Bombastic Meatbats ? Nie je to pre teba skôr taká odpočinková záležitosť ?
V Meatbats je to samozrejme trochu volnejšie, pretože sa jedná o inštrumentálnu kapelu, kde mám viac priestoru, z jedného prostého dôvodu – nie je tu vokál. Za každých okolností sa ale snažím hrať to, čo mi k danej hudbe sedí najlepšie. Materiál na tento projekt vznikol predovšetkým z jammovania, chceli sme sa baviť. Hrať hudbu, ktorú milujeme a čerpať z nej energiu. Myslím že práve o to ide v Meatbats predovšetkým. Tvorí ju skupina priateľov, ktorá si hrá hudbu pre radosť, čiže jej forma je inštrumentálna, majú všetci možnosť roztiahnuť krídla. To je myslím hlavná vec, ktorá odlišuje túto kapelu od Chickenfoot i Red Hot Chili Peppers.
S členmi Meatbats ste sa stretli v kapele Glenna Hughesa. Nebol nahnevaný, keď jeho hudobníci začali niečo spoločne tvoriť za jeho chrbtom ?
Nieee… Glen je veľmi sebavedomý, už len pre to, že je predsa Glenn Hughes (smiech). Vlastne mu musím poďakovať, že som mal možnosť občas si s ním zahrať, poznať výborných muzikantov a samozrejme tiež nahrať pár albumov (naposledy „First Undeground Nuclear Kitchen“). Jeden krát pred nejakým koncertom Glenn meškal a tak sme začali s chalanmi len tak jammovať a bolo to moc dobré, naraz sa objavili vibrácie, ktoré sa stali základom pre vznik Meatbats. Povedal som : „Chalani, to vôbec neznie zle, bolo by dobré zložiť nejaké piesne a nahrať album !“ A tak sme to urobili.
„Baked Potato“ je klub, kde často vystupujete. Čo je to vlastne za miesto ?
Je to klub, kde sme odohrali najväčší počet koncertov. Boli sme i na turné po Japonsku, ale hráme hlavne v Los Angeles. Ten klub je vlastne našim domovom. Je to naozaj zvláštne miesto. Pravdepodobne sa jedná o najstarší jazzový klub v Los Angeles, je starý 40 alebo 50 rokov. Je fajn, že sa ani moc nezmenil. Možno tam niečo vymaľovali, ale inak vyzerá stále rovnako. Páči sa mi tam, pretože mám pocit, ako by som hral u niekoho v pivnici. Máte v Európe pivnice ?
No, jasne
Pod domom, tiež podzemné priestory ? No tak ten klub vyzerá ako pivnica niekoho domu v štáte Indiana… malinké miesto ako stvorené hlavne pre hudobníkov. Dominuje tu jazz, so svojimi kapelami sa tu objavujú hudobníci typu Allana Holdswortha. A všetko, čo tam servírujú k jedlu, sú pečené zemiaky. To je celé menu. Alkohol a zemiaky, nič iné (smiech). Berieme tam svojich kamošov a skvelo sa bavíme. Nahrali sme tam dokonca jeden koncert, pretože sa tam cítime naozaj skvelo.
Nedávno si bol konzulantom počítačovej hry Guitar World Tour. Hovoril si, že je to vynikajúci spôsob ako prilákať mládež k hraniu na bicie. Sám si vraj začínal bubnovaním na prázdne krabice ?
Samozrejme, boli to krabice od nanukov. Máme v Amerike také guľaté. Bola to prvá vec, na ktorú som bubnoval. Hneď od začiatku som mal to najlepšie vybavenie (smiech). Môj brat je o dva roky starší ako ja a je veľkým hudobným fanúšikom, takže som bol veľmi ovplyvnený tím, čo sám vtedy počúval. Začal som hrať už v siedmych rokoch (vtedy na tie kartóny), ale ubehlo veľa času, než som sa dostal k niečomu lepšiemu. Rodičia usúdili, že ma to naozaj skutočne zaujíma a kúpili mi také gumové náhražky, čo ma okamžite znudilo. „Nechcem hrať na žiadnu gumu, chcem poriadne bicie, chcem do niečoho mlátiť!“ Dohodol som sa s rodičmi, že ak dám dokopy 80 až 100 dolárov, prispejú mi druhú polovicu, aby som si mohol kúpiť bicie za 200 dolárov. A tak som čistil od snehu príjazdy k domu a preto, že zima v Michiganu býva veľmi bohatá na sneh, veľmi som sa s lopatou namakal – ale nakoniec som si nejaké peniaze našetril. Pokiaľ si dobre pamätám, moja prvá zostava stála 160 dolárov. Jednalo sa o Slingerland zlatú, lesklú a mala všetko. Bolo mi tak 9 rokov.
Pokiaľ si spomínam, tak si ako 10 ročný chlapec založil spolu so svojím bratom svoju prvú kapelu Rockin“ Conspiracy…
Chlapče, vidím že si svoju domácu úlohu urobil naozaj poctivo… máš pravdu! Rockin“ Conspiracy (hudobník to vyslovuje hrozným „heavymetalovým“ hlasom a prepuká do smiechu). Bolo to okolo roku 1970 a my sme hrali také veci, ako „Fire“ Jimmiho Hendrixe – mimochodom fakt strašná verzia – hrali sme „Glorie“, „Smoke On The Water“, „Light My Fire“, skúšali sme i „Stairway To Heaven“, hneď ako sa pieseň objavila v rebríčkoch… hrali sme také country, vlastne sme hrali všetko. Mali sme tiež aj niekoľko vlastných skladieb, ktoré ale boli fakt špatné. Nehrali sme ani skutočné koncerty, len na rôznych akciách, či už v škole alebo na oslavách môjho otca v práci, maximálne pre 50 ľudí. Skúšali sme u nás v pivnici, kde sa vždy nahrnuli susedia. Nefungovali sme ako typická skupina, ale bola to zábava.
Vraj si potom hral vo formáciach Tilt, Tyran a Terence. Je to pravda ?
Súhlasím s Tyran a Tilt, ale to tretie mi nič nehovorí. Možno ide o Toby Redd, alebo nie ?
Toby Redd nie je treba spomínať. Práve som počúval vaše album „In The Light“.
Skutočne ? Kde si do čerta vzal našu nahrávku „In The Light“ ?
Kúpil som vinyl na Ebayi, ale musím zo smútkom povedať, že stál veľa.
Dolár ?
Sedem dolárov
Och, tak to je v pohode (smiech). Nikto to nemá, nikto to nekupuje, nemôžem uveriť, že si to zohnal.
Album Pharaoh „Poin Of Entry“, je tiež k zohnaniu na Ebayi. Je možné ju kúpiť za 9,99…
„Poin Of Entry“! Áno“ Obrázok vyzerá ako svadobné oznámenie… Nepočul som to cez dvesto rokov, ale nebudem s tebou súhlasiť. Nie je to dobrý album, určite by sa ti nepáčila (smiech).
Ale je to tvoj fonografický debut…
Neviem, či sa to tak dá nazvať. Vyšlo to u nejakej dedinskej firmy. Ani neviem, či to bola skutočná gramofónová firma. V detroitu bol jeden šialený človek, majiteľ veľkého amfiteátru nazývaného Pine Knob. V lete tam hrali všetky veľké rockové kapely. Usúdil, že je schopný zorganizovať kapelu tak dobrú, ako boli Moody Blues, Santana alebo Journey. Dal dokopy pár ľudí a ja som bol jedným z nich. Cvičili sme celú zimu, odohrali len jeden koncert a …bolo to strašné. Ale na druhú stranu to bola pomerne užitočná skúsenosť.
Skutočný debut na albume vtedy prišiel až v roku 1986 s Toby Redd. Prečo to skončilo, keď ste mali kontrakt s RCA a hrali ste vtedy módny melodický hard rock ?
Rozpadlo sa to preto, že to bol len vedľajší projekt. Dali ho dokopy kolegovia z iných detroitských kapiel, pretože sme boli kamaráti a chceli sme hrať spolu. „Čo robíš? Hráš? Ja tiež. Založme kapelu!“ Nevyšlo to ale bohužiaľ, najlepšie. Po Toby Redd som hral, veľmi krátko, v kapele Purple Gang. Bolo to pred Red Hot Chili Peppers, ale stále v Detroitu. Jednoduchý rock“n“roll, trochu v línií Toby Redd. Odišli sme do Toronta a nahrali tam album, ktorý ale nikdy nevyšiel. Netrvalo to dlho a potom som sa presťahoval do Kalifornie.
Anthony Kiedis vo svojej knihe napísal, že si sa tam vydal, pretože si sa chcel stať „hercom kladných úloh“…
Nemám tušenie, odkiaľ sakra túto informáciu vytiahol. Nie je na tom ani slovíčko pravdy. Neviem, kto mu také hlúposti povedal. Naposledy sa ma tiež niekto pýtal: „Oh, ty si bol herec ?“ a ja: „Nie, ale prečítal som si to v Anthonyho knihe!“ Nemôžeš veriť všetkému, čo sa píše. Ale to vlastne vieš, však si novinár.
Práve opravujem…
(smiech) Keď som prišiel do Kalifornie, na niekoľko mesiacov som sa zapísal do hudobnej školy Musicians Institute – populárne miesto, stále aktívne. Chodil som tam a zároveň pracoval. Pomáhal som trochu u videoklipov a o štyri mesiace neskôr ma kamarát odporučil do Chili Peppers.
Chodil s dievkou, ktorá sa volala Denise Zoom a tá bola skôr partnerkou Johna (Fruscianteho), s ním zostali po rozchodu priatelia. Povedal jej, že pozná maniaka, čo si „dáva bicie na raňajky“. Ona to zopakovala Johnovi a on mi potom zavolal.
Pamätáš si prvú skúšku ? Bol si jedným z mála kandidátov, ktorého zaradenie Fleaho nevystrašilo…
Neviem, ako tomu bolo v iných prípadoch, ale pokiaľ ide o mňa, v skutočnosti som Chili Peppers vtedy ani moc nepoznal. Je treba vziať do úvahy, že v roku 1988 mali na konte síce 3 albumy, ale dosť undegroundové, populárne boli skôr medzi študentmi vysokých škôl a ich albumy sa zrovna moc dobre nepredávali. Vedel som o nich a kamarát čo mi ich odporučil, hovoril, že si ich zamilujem, že by mali byť funkovi… Kúpil som si teda album, ktorý vyšiel u Emi, išlo o EP, „Abbey Road“ s názvom, na ktorej prechádzajú cez ulicu len v ponožkách. Bola to doba, keď zrovna zomrel Hillel (Slovak, pôvodný gitarista skupiny) z kapely odišiel Jack (Irons, bubeník) a John práve nastúpil… Pamätám si, že som si zbalil bicie do auta a šiel do toho malého, zasraného miesta nazývaného Hully Gully v Silverlake, 15 minút od môjho vtedajšieho bytu. Keď som stál na parkovisku, práve mi v aute dohralo to ich album. Medzi inými zaznela i „Fire“ od Hendrixa – „O.K“ to poznám, to môžem hrať. Celkom fajn verzia, idem do toho! Keď som tam vošiel, hral tam ešte iný borec a nebol vôbec zlý. Keď odyšiel, sadol som si za bicie a prvé čo mi Flea povedal bolo „Hej, to sú tie tvoje raňajky ?“ A ja na to „Čo ? O čom to sakra rozprávaš ?“ Nebol som ani nervózny, ani nesmelý. Myslel som si, že bude celkom fajn si s tými chalanmi zahrať, ale moje dovtedy získané hudobné skúsenosti boli takého typu, že som bol ja vedúca osobnosť, ktorú ostatný nasledovali. Ja som určoval tempo, groove, zmeny – a rovnako som sa zachoval aj v tomto prípade. Začali sme jammovať a bola to výborná skúsenosť. Pozerali sa na mňa trochu zvláštne, pretože som vtedy vyzeral inak ako oni, poznáš to, dlhé vlasy a tetovanie… videl som, že na mňa pozerajú, ako na nejakého zavalitého metalistu z Detroitu, ale od prvej minúty nám to naozaj klapalo… a zostalo to tak už 21 rokov!
Práve nastupujú Red Hot znovu do akcie a už sa vraj uskutočnili i prvé nácviky, zatiaľ len ty a Flea ?
Áno, začali sme spolu cvičiť, ešte než som ukončil prácu s Chickenfoot, ale vo štyroch sme spolu len mesiac. Nehrali sme spolu dva roky, takže sa dávame znova dokopy, zbierame nápady a zatiaľ je to fakt dobré. Nie som schopný ti povedať, akým smerom to bude nasledovať, ale každý z nás má úsmev na tvári a dobre sa baví. Dúfam, že niečo bude hotové už budúci rok (2010 – rozhovor prebehol koncom jesene 2009).
